Vypozorovalo sa, že korene niektorých stromov rovnakého druhu sú spojené a v prípade núdze si vymieňajú živiny. Rastliny dokážu rozpoznať, ktoré sú ich korene a ktoré patria inému jedincovi. Zároveň koreňmi aj komunikujú.
Ak by každý strom myslel len na seba, veľa z nich by nedosiahlo vyšší vek. Preto si vážia aj chorého a podporujú sa, aby vyzdraveli a dožili sa čo najviac. Každý jeden je teda pre spoločenstvo dôležitý a užitočný.
Príroda vie najlepšie
Dnes vďaka ľuďom tvoria lesy v strednej Európe často úplne iné stromy, ako by mali. Buky nahradili smreky, duby duglasky a namiesto starých stromov vidíme mladé, ktoré čoskoro čaká výrub. Nedožijú sa zvyčajne ani dospelosti a už vôbec nie staroby.
Stromy vedia, a boli tak stvorené, že pre les nie je dobré, aby vyrástli rýchlo. Takisto sú si vedomé toho, že by nemali prísť o menej silných, či starších obyvateľov. Zbytočne sa tým narúša mikroklíma, stromy sú slabé a umierajú mladé.
Napríklad v bukových lesoch môžeme pozorovať, že stromy rastú blízko seba a prekvapivo je takýto les produktívnejší. Potrebujú spoločnosť, dokonca aj takých stromov, ktoré sa zdajú nepotrebné. Aj vďaka nim neprejde do pôdy príliš veľa slnečného tepla a drží sa tam ideálna klíma.
Chamtivosť sa neoplatí
Obyvateľ lesa, ktorý je chamtivý a viac berie ako dáva, v konečnom dôsledku okráda seba a hynie.
Preto sa niekedy stane, že práve malý stromček zachráni život svojmu obrovskému susedovi.
Zrejme si uvedomujú, že sú len také silné, ako ich najslabší článok.
Listnatý a ihličnatý rodičia usmerňujú svoje deti a vytvárajú im hranice
Buky v pralese nás môžu prekvapiť. Na prvý pohľad malé, tenké, mlado vyzerajúce stromčeky môžu byť až prekvapivo staré (až približne 80-ročné, čo je v lesníctve už často považované za takmer maximálny vek stromu, vhodný na výrub).
Postarajú sa o to, približne 200 ročné, materské stromy, ktoré aj s ostatnými „dospelákmi“ vytvárajú spoločnú korunu, ktorá prepúšťa len minimum svetla.
Robia to preto, aby mohli mladé stromčeky dosiahnuť vysoký vek, ktorý dosiahnu práve pomalým rastom.
Dôsledkom toho sú drevené bunky v ich vnútri malé a majú málo vzduchu, vďaka čomu sú ohybné, poradia si aj so silným vetrom a majú odolnosť voči hubám. Rany dokážu takisto zaceliť dosť rýchlo.
Teraz je rad na mladých
Keď im po mnohých rokoch pomaly uvoľnia miesto stromy „vychovávatelia“, začnú do sýtosti praktizovať fotosyntézu, tvoriť listy a rásť do výšky. Tie, ktoré sa hrdo vznesú hore rovno, majú výhodu oproti tým, čo sa snažia kľučkovať a skončia krivé, čiže nižšie. Preto sa ocitnú vo veľmi slabom svetle, uhynú a nakoniec vypomôžu ako humus.
Aj na rovno rastúcich spolubojovníkov ďalej číha nebezpečenstvo, keď to všetko zdolajú, po niekoľkých rokoch môžu nahradiť mŕtve materské stromy a zaceliť po nich medzeru.
A všetko sa začína odznova. Ďalšie mladé stromčeky znova netrpezlivo čakajú na svoju príležitosť.
Zdroj:
kniha – Tajný život stromov – Peter Wohlleben
